Archívy autora: Michal Novota

S bielym plášťom na červenú planétu

Zavrite oči a skúste si to predstaviť.  Ste desiatky miliónov kilometrov ďaleko od domova. Keď k nemu pošlete správu, trvá 20 minút kým dorazí k pozemštanom. Ďalších dvadsať čakáte na odpoveď. Rýchlosťou komunikácie sa vraciate o dve storočia nazad. Máte za sebou šesť mesiacov stresujúceho pobytu v stiesnenej kabíne kozmickej lode. Vaše telo už zabudlo, čo je to gravitácia. Rastiete a kosti vám mäknú. Dýchate umelo filtrovaný vzduch. Všade kam sa pohnete na vás číha neviditeľná, ale smrtiaca radiácia. Zažijete extrémy všetkých fyzikálnych zákonov, o ktorých ste kedy počuli. Odmenou za to bude, že sa stanete jedným z prvých zástupcov ľudstva, ktorý odtlačia svoju topánku do červenej pôdy planéty Mars. A trestom, že keď sa vrátite späť na Zem, možno si to nebudete pamätať.

Západ Slnka na Marse očami rovera Curiosity od NASA.

Západ Slnka na Marse očami rovera Curiosity od NASA.

Je večer marťanského dňa, ktorý sa volá sol. V tomto nehostinnom a veternom svete zapadá Slnko. Jeho kotúč nad obzorom je na prvý pohľad menší ako ten, ktorý poznáme zo Zeme. Na nočnej oblohe zažiari malá modrá bodka. Schováte ju ľahko za malíček. A s ním aj celé dejiny človeka. Pred vami je osemnásť mesiacov pobytu v tomto nehostinnom svete a potom ďalších šesť, kým sa na tú modrú bodku vrátite. Dá sa to vôbec vydržať a dobíjať si baterky len z pocitu dobrodružstva?

Na túto otázku si kládli odpoveď vedecké kapacity z celého sveta na konferencií Humans in Space prvé júlové dni v Prahe. Zišli sa, aby zhodnotili ako bezpečné, či skôr nebezpečné bude poslať ľudskú posádku na Mars. Cez skratkovitý mediálny obraz by sa mohlo zdať, že let človeka na Mars je redukovaný na otázku robustnej kozmickej lode a výkonnej nosnej rakety. Jedno aj druhé stojí astronomické sumy. Inžinieri, konštruktéri a technici budú v prvej línií. Zákopy budú zdielať s nečakanými partnermi. Lekármi a psychológmi. Zápas o človeka na Marse sa odohrá v hlavách a srdciach samotných astronautov, ktorý sa na túto riskantnú cestu rozhodnú vydať. A v hlavách a srdciach stoviek bezmenných dobrovoľníkov, ktorý si túto strastiplnú cestu najprv odkrútia v simulátoroch na všetkých kontinentoch. S preferenciou Antarktídy. Tam nehostinné podmienky a depriváciu z nedostatku slnečného žiarenia, či jeho prebytku, skrátka netreba simulovať.

Do vesmíru posielame ľudí už viac ako päťdesiatštyri rokov. Za ten čas sme sa na obežnej dráhe okolo Zeme a pri letoch Apollo na Mesiac naučili, že človek vo vesmíre prežije. Keď letel na svoj hodinový let Jurij Gagarin, našli by ste slušnú skupinu lekárov, ktorá bola presvedčená, že ho beztiažový stav zabije. Alebo sa prinajmenšom vráti s vážnym poškodením mozgu. Lietať nad stratosféru bolo riskantné hrdinstvo. Jurijov mladší súkmeňovec, kozmonaut Gennadij Padalka, by mohol rozprávať. Len teraz v júni na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS) prekonal rekord v súhrnnom pobyte na obežnej dráhe, ktorý prekročil 800 dní a stale stúpa. Bez prerušenia si v beztiaži najdlhšie polietal kozmonaut Valerij Poľjakov.  Na prelome rokov 1994 a 1995 na orbitálnej stanici Mir zapísal rekord takmer 438 dní. Pesimistický odhad dĺžky letu človeka na Mars počíta s odhadom 900 dní. A to mimo ochrannej vrstvy zemskej magnetosféry, ktorá kozmonautov a astronautov na nízkej obežnej dráhe (kde krúži ISS) chráni pred radiáciou z vesmíru.

Orbitálne stanice na obežnej dráhe sú tým najprestížnejším simulátorom letu na Mars. Všetko ostatné vieme pripodobniť na Zemi, len beztiažový stav nie. Teda, ak si odmyslíme niekoľkosekundové simulácie beztiaže v špeciálne vypolstrovaných lietadlách, ktoré sa rútia k zemi po balistickej krivke s delikátnym nákladom. Mimochodom, jedným z takto upravených lietadiel, slúžiacich pre Európsku vesmírnu agentúru (ESA), je bývalý vládny špeciál nemeckej kancelárky Angely Merkel. Čas a miesto sú na ISS nedostatkové, a teda drahé veličiny. Súčasná stanica bude krúžiť okolo Zeme prinajmenšom do roku 2024. Jej ďalší osud je kvôli geopolitickým prekáračkám medzi západom a východom nejasný.  Svoju stanicu vypustia zrejme Číňania. Preto sa v kozmických agentúrach NASA, ESA, JAXA sústreďujú na stavbu pozemných analógov a simulátorov. Nedajte sa oklamať, v podstate sú to skôr mučiarne. Alebo si choďte na príjemných šesťdesiat dní a nocí poležať do spánkového laboratória ESA vo francúzskom Toulouse.

Prvý problém letu človeka na Mars bude jeho samota. V kozmickej lodi nebude sám. Naopak, počíta sa s posádkou štyroch, až šiestich astronautov rôzneho pohlavia, veku a zrejme aj národnosti. Samota znamená vzdialnosť od všetkého čo je mu milé a drahé. Na ISS stačí nahliadnuť cez priezor a vidíte pod sebou modrú planétu. Stači zavolať riadiace stredisko a máte priame spojenie s kýmkoľvek na zemeguli. Pri ceste na Mesiac a pobyte na jeho povrchu už ide do tuhého. Zem sa zmenší na blízku planétu v kontraste s tmavým vesmírom. Keď kozmická loď skončí na odvrátenej strane Mesiaca, ako na niekoľko minút astronauti z Apollo, spojenie sa preruší. Sú to tí najopustenejší ľudia v dejinách. Existuje jedna fotografia mesačného modulu Eagle, ktorý priviezol na povrch prvých pozemšťanov Neila Armstronga a Buzza Aldrina. Vyzerá ako zlatistý pavúk. Pod modulom je sivý povrch Mesiaca, za ním v černote vesmíru pláva Zem. Fotografiu odfotil Michael Collins z veliteľského modulu Apolla a stal sa tak jediným príslušníkom ľudskej rasy v roku 1969, ktorý sa neocitol na tejto fotke. Azda až táto kuriozita nám pomôže predstaviť si absolútnu samotu a izolovanosť.

Fotografia Michaela Collinsa z veliteľského modulu Apolla 11

Fotografia Michaela Collinsa z veliteľského modulu Apolla 11

Kým Collins bol o niekoľko dní v príjemnej klíme Pacifiku, astronauti letiaci na Mars stratia vizuálny kontakt so Zemou a ten komunikačný sa predĺži. V roku 1970 pri ceste na Mesiac došlo k výbuchu motorovej sekcie kozmickej lode Apollo 13. Trojicu astronautov od potupnej smrti v studenom vesmíre zachránil dômyselný návratový plán inžinierov, ktorý zbúchali na hektolitroch kávy v Houstone. Bez spojenia, prípadne s oneskorenou odozvou, si astronauti budú musieť poradiť sami. Pri každej improvizácií pôjde o život. Zásoby, kyslík, lieky, nemocnica, či náhradné diely budú príliš ďaleko. Evakuácia neexistuje. Aby sa astronauti udržali v uspokojivej psychickej kondícií, nebude stačiť, že budú dobrá partia. Ponorková choroba bude otázkou času. Nie miesta. To bude stiesnené. Optimistické scenáre predpokladajú 150 kubických metrov životného priestoru pre posádku, teda 25 kubických metrov na astronauta.

Pri zmysloch sa udržia aktivitou, ktorú by ste v prestížnom vesmírnom programe nečakali. Aspoň nie v tej heroicko-hollywoodskej verzií. Od neurovedcov vieme, že mozog je ako sval. Podobne ako pri svaloch v telocvični, cvičením sa zvyšuje jeho výkonnosť. Astronauti budú okrem profesionálnych inžinierov a výskumníkov zároveň poetmi, hudobníkmi, či hercami v divadelných hrách. Vedci na Humans in Space predstavili hudobné nástroje vyvinuté špeciálne pre mikrogravitáciu. Nie všetky nástroje, ktoré by sme našli v pozemskom orchestri sú v beztiaži bezpečné a vôbec, použiteľné. Stačí skúsiť zahrať na flaute a vzduch vychádzajúci z nástroja sa premení ma malý motor, s ktorým si polietate po kabíne. Zákon akcie a reakcie.

V beztiaži telo chradne. Svaly, ktoré v gravitacií zabezpečujú vzpriamenú chôdzu sa oslabujú a vypínajú. Kozmonaut môže prísť v beztiaži až o 25 percent svalovej hmoty. Ruskí vedci na pražskej konferencií porovnali výsledky funkčnej magnetickej rezonancie mozgu kozmonauta po návrate z dlhodobého pobytu na orbite s kontrolnou vzorkou pozemšťana. Kým pri pozemšťanovi centrá mozgu zodpovedné za pohyb “svietili”, u kozmonauta bola tma. Učil sa chodiť úplne nanovo. Pozemšťanom budú chradnúť aj kosti, ktoré si odvyknú na gravitačnú záťaž. Pomôže pravidelné a intenzívne cvičenie, či špeciálne obleky simulujúce gravitáciu. Čo však spraví telo poznačené mikrogravitáciou po pristáti lode na Marse? Opäť zapôsobí gravitácia, no bude slabšia. Keď na Zemi vážite 100 kg, na Marse len 38 kg. Nuž, ako biznis nápad na rýchle odtučňovanie to zatiaľ nikto nepredal.

V izolovanom priestore trpí imunita. Vesmírna radiácia, najmä zo Slnka alebo kozmického žiarenia, ovplyvní funkčnosť kostnej drene. Čím dlhšie bude astronaut izolovaný v uzavretom prostredí kozmickej lode, tým ľahšie a agresívnejšie podľahne vírusovej infeckií. Radiácia je zatiaľ zabijak číslo jeden. Bude stačiť jedna silná slnečná erupcia a ak nevymyslíme spôsob ako ju od astronautov odcloniť, zabije ich veľmi rýchlo choroba z ožiarenia.

Niektoré slnečné erupcie sposobujú aj takéto obrovské výtrysky koronálnej hmoty, ktoré sú obrovským zdrojom radiácie.

Niektoré slnečné erupcie sposobujú aj takéto obrovské výtrysky koronálnej hmoty, ktoré sú obrovským zdrojom radiácie.

Radiácia má tiež plíživé podoby. Dávky, ktoré môžu dostať astronauti pri ceste na Mars a domov. boli pokusne vyžiarené na laboratórne myši. Na základe toho vedci zistili, že postupné ožarovanie má devastačný vplyv na plasticitu mozgu. Niektorí tvrdia, že by sa mohli astronauti vrátiť z červenej planéty bez toho, aby si pamätali kde boli, čo tam robili, a kto ich tam poslal. Hororová predstava.

Druhou najväčšou výzvou pre astronautov bude zrak. Vieme, že v mikrogravitácií sa distribúcia tekutín presúva smerom k hornej časti tela, takže stúpa vnútrolebečný tlak. Ten mierne deformuje očnú guľu a narúša optický nerv. Vedci dokázali, že tento fenomén začína narastať na vážnosti už po jednom mesiaci pobytu v beztiaži. Keďže astronauti budú na Marse odkázaní sami na seba, strata najdôležitejšieho zmyslu sa rovná katastrofe.

Bonbónik na záver. Keď máte miestnosť plnú serióznych doktorov a psychológov rozoberajúcih nekonečné dni a noci vo vesmíre, na pery sa tlačí chúlostivá otázka. Posádka na Mars bude isto zložená z mužov a žien zavretých spolu v jednom, vôbec nie intímnom priestore. Izolácia, radiácia a iní striehnuci zabijaci urobia svoje, no volanie inštinktov pozemskej prírody sa zrejme nedá vylúčiť. Budú mať astronauti oceľovú vôľu alebo podľahnú sexuálnym inštinktom? Nevieme. Vieme, že oceľovú disciplínu budú mať zamestnanci NASA. “Ako riešite otázku sexu pri ceste na Mars?” Spýtal sa polovážne expertky NASA vedec v strednom veku a s ťažkým nemeckým prízvukom. Expertka pobavená nebola. “Môžem vám povedať len oficiálne stanovisko NASA. Túto záležitosť považujeme za výhradne súkromnú vec astronautov,” zaznelo stroho. Akoby už samotné dobrodružstvo prvého letu pozemšťana na cudziu planétu nebolo dostatočne vzrušujúce.

Michal Novota

Autor je člen Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA) a účastník sympózia Humans in Space

Text vyšiel v časopise Týždeň číslo 31/2015

http://www.tyzden.sk/casopis/25512/s-bielym-plastom-na-cervenu-planetu/

Deň, keď zmizlo Slnko

Je to presne šesťnásť rokov od legendárnej expedície Petržalskej astronomickej spoločnosti za úplným zatmením Slnka. Spolu s parťákom Danom Mentelom, sme vtedy napísali o zatmení dobrodružnú reportáž. Áno, je čas oprášiť archív.

Vtedy, 11. augusta 1999 sa na pravé poludnie zotmelo nad celou strednou Európou.  Zatmenie Slnka je vesmírne divadlo, ktoré nastáva vtedy, keď sa medzi Zem a Slnko dostane náš Mesiac, ktorému príroda nadelila také parametre, že takmer dokonale zakrýva slnečný kotúč. Kedysi to bol jav privolávajúci čary a čiernu mágiu. Ak v starovekej Číne dvorný astrológ zabudol predpovedať zatmenie nebeského božstva, prišiel o hlavu. Zatmení Slnka (a naopak Mesiaca, keď na náš satelit hádžeme tieň my) prebehne niekoľko za rok. Za tými úplnymi väčšinou musíme cestovať. V roku 1999 sme nemuseli, pás totality, teda pás úplneho zatmenia, vtedy tesne lízol naše hranice. A v Maďarsku boli ideálne podmienky. Tak blízko za môjho života už nebudú. Vesmírny čas je niekedy sprosto neúprosný.

Pkuc26

Pkuc25

K Balatonu sme sa za zatmením vybrali vo veľkom štýle – expedične. Bolo nás osem mladých nadšencov a dvaja vodiči, dobrovoľne-povinne aj môj otec. V tropickú noc z 10. na 11. augusta sme pred petržalskými panelákmi navliekli biele expedičné tričká. Ešte predtým sme doma vypili hektolitre kávy a sledovali všetky teletexty na káblovkách. Vysvetlenie pre mladšie generácie: to bol archaický zdroj predpovedí počasia na prelome milénií. Prognózy veštili poriadne napätie. Nasadli sme do dvoch aút, Fiat (so mnou, Danom, Jožom, Petrom a Andrejom) a Škoda (s Rudom, Paľom, Tomášom, Leou a Zuzanou) a hybaj ho na hranicu. Bulvárne médiá vtedy na colniciach veštili trojhodinové kolóny (áno, hovoríme o dobe pred Schengenom). Nebolo z nich nič. Formálne sa nám povenovalo pár ospalých colníkov a už sme brázdili maďarskú pustu. V mokrinách a močiaroch nás postrašila hororová prízemná hmla. Nad nami žiarila čistá jasná obloha s celým vesmírom. V diaľke, na južnom obzore, podozrivé blýskanie.

Technickú pauzu sme si odbili za mestečkom Pápa. Bolo 3:45 ráno. Okolo v autách a karavanoch spali voľne pohodení dovolenkári a nadšenci nášho strihu. Nedali sme im pokojný spánok, adrenalín striekal z uší. Vrieskali sme, keď sme na oblohe videli preletieť pár meteorov z vrcholiacich Perzeíd. Pri Balatone sa podozrivo zatiahlo. Cieľom našej expedície bol stred pásu totality v meste Nagyvázsony. O pol šiestej ráno sme stáli v jeho centre pod nejakým stredovekým hradom. Brieždilo sa. Na kapotu auta bubnoval vytrvalý dážď. Cez predné sklo nebolo ani vidieť. Nálada na bode mrazu. Niekde ešte existuje audiozáznam (keď expedícia, tak so štábnou kultúrou!), do ktorého jeden z nás zahlásil: “Počasie je priamo ideálne na pozorovanie oblakov a dažďových kvapiek.” Aj keď sa Shakespeare nerodí každý deň, vystihol to presne.

Nuž bol by to smutný príbeh, keby nedošlo k epickému zlomu. O ôsmej hodine ráno sa začalo vyjasňovať. Radostnú správu do depresívneho auta prišiel odkázať Paľo. Juhozápad sa zamodral. Vzduch boli čistý a voňavý, ako len po daždi vie byť. Prešli sme si mestečko, našli pár kostolov, kláštorov a múzeí (pokus o chabý plán B). Keď Slnko prekuklo cez mraky, na mieste by nás  neudržala ani železná reťaz. Za mestečkom sme našli veľkú lúku a tam sme rozložili expedičný tábor. Ďalekohľady a proviant. Padlo prvé pivo. Na lúku sa zrazu privalil nejaký miestny gazda v žiguláku. Zrejme sa mu nepáčila naša mierová okupácia. Jazykové bariéry nepomohla prekonať ani chabá snaha o angličtinu a nemčinu. Gazda radšej mávol rukou a odišiel. Mimoriadny deň, mimoriadne okolnosti.

MNov2

Našťastie pre neho. V rukách nám už chrčali vysielačky s dosahom jedného kilometra (pre mladších priateľov – prehistorickí predchodcovia smartfónov) a v nich sa ozval hlas vedúceho výpravy dvoch turistických autobusov, s ktorými sme sa v Bratislave dohodli na návšteve. Okolo nás sa rozložilo na piknik asi osemdesiat rekreantov. Nevedeli, čo si majú o týchto “geekoch” pobehujúcich okolo ďalekohľadov myslieť. A vôbec, prečo sa už nečvachtajú v Balatone, ale sedia na nejakej lúke medzi kravskými lajnami? Isté obavy rozplynula improvizovaná poľná prednáška o zatmeniach a o tom, čo sa odohraje nad ich hlavami. Očividne nepresvedčila. Otázok bolo neúrekom a my sme pochopili, prečo je lepšie raz vidieť ako stokrát vysvetlovať.

Nečakali sme dlho. Päť minút pred pol dvanástou sa to začalo. Mesiac začal ukrajovať kúsok po kúsku zo slnečného kotúča. Všetky ďalekohľady, s povinným slnečným filtrom na objektíve, boli vyťažené. Na Slnku sme napočítali sedem škvŕn. Mizli jedna po druhej. Ľudia sa trúsili okolo a každý chcel nachvíľu vidieť k akej dráme sa schyľuje. Ľudský mozog to zoberie, ale k aktérom sa pridala i príroda. Stmievalo sa, ochladzovalo. Napätie stúpalo na prasknutie. Všetci sme vedeli, že sa stane niečo veľké, nepopísateľné. Zimomriavky prechádzali po chrbte.

Pkuc18

Bolo presne 12:48. Prísna matematika nebeských pohybov nesklamala. Slnko zmizlo, nastala noc. Odcitujem radšej autentický záznam expedície z miesta činu: “Z kosáčiku Slnka neostávalo prakticky nič. Ľudia naokolo nadšene vstávali. Ich zelenožlté tváre boli v kontraste s krásnou tmavomodrou oblohou, ktorá prechádzala do oranžových obzorov. Slnko ešte stále bojovalo s Mesiacom, objavili sa prvé hviezdy a rozoznali sme aj planéty Venušu a Merkúr. Naokolo sa ozývali nadšené výkriky spolupozorovateľov, ktoré začínali, keď krajinou preletel letiaci tieň. Teplota klesla o deväť stupňov na 21,5°C. Dve minúty a 22 sekúnd dlhé zatmenie sprevádzal štekot psov, bezhlavé poletovanie lastovičiek a majestátny výraz tomuto úkazu dodalo nadpozemské zvonenie nagyvázsonyskych kostolov. Okolo Slnka sa objavila nádherná biela koróna s modrým nádychom. Dokonca boli voľnými očami vidieť ružovkasté protuberancie a cez niektoré mesačné útvary slabo prenikalo slnečné svetlo. Ozývalo sa cvakanie fotoaparátov a rôzne výkriky. Vlastnou skúsenosťou môžeme potvrdiť magický vplyv na človeka, ktorý sa odrazil v neusporiadanom fotografovaní, ale predovšetkým vo filmovaní. Jožo bol z úkazu natoľko šokovaný, že nasnímal viac maďarskú zem ako Slnko.”

Myslíte si, že dve minúty sú dlhá doba? Povedzte to tým, ktorí vidia úkaz, ktorý sa už za ich života nebude opakovať. V posvätnej úcte pred mocou prírody sa Slnko na oblohu vrátilo, v nádhernom diamantovom prstenci ukázalo svetu, že je tu stále pánom života s smrti. K slovu prišli opäť filtre brániace poškodeniu citlivého zraku. Eufória zaliezala pod kožu. Pre niekoho to bola nirvána, pre iného lekcia pokory. Výletníci sa pomaly pozberali a posilnení zážitkom, o ktorom budú rozprávať ešte vnúčatám, odišli s autobusmi k vode. O 14:20 bolo po všetkom. Zbalili sme expedičný tábor aj seba a vyrazili po preplnených cestách smerom na Slovensko.

Pamätám si, že bolo veľmi teplo, do očí sa mi prášilo a hlava chcela padnuť v sladkej únave. Nemohla. Pred očami sa donekonečna odvíjal film o obrovskej plápolajúcej koróne, ktorá obklopovala tento odjakživa žiarivý kotúč. Tiež o ružových jazykoch ohromnej energie, ktoré sa odlepovali a vracali na povrch našej hviezdy. Ilustrované obrázky z detských kníh o vesmíre akoby ožili. A v pamäti už nikdy nezahynú.

Chotár prihraničnej obce Rajka sme opustili okolo piatej. Predtým sme si vystáli poctivú polhodinovú radu na colnici. Maďarskí colníci mali perno. Konzumentov senzácie sa od nás nakoniec našlo veľa, tak šichta pri okienku musela bolieť. A služba tiež. Boli mimo pásu totality. To, čo sme videli a zažili my, oni nevideli a nezažili. Tak tenká je hranica hĺbky zážitku medzi úplným a čiastočným zatmením, keď žiarivá moc Slnka prebije dotieravý Mesiac. Neveríte? Ak nie ste práve cestovateľské typy, počkáte si do 7.10. 2135. Teda počkáte?

Michal Novota